• EN
  • DE
  • CZ

Prehľad výtvarných techník >> Prečo maliar maľuje inak (M.Knížák) >>
História akrylových farieb >> O Kreslení a maľovaní (výber z myšlienok J. Masáka 1899 - 1978) >>
Olej, alebo Akryl- čo si vybrať? >> Základy kreslenia podľa skutočnosti >>
Základné výtvarné pojmy >> Kreslenie podľa modelov a skutočnosti s aplikáciou techník >>
Do pohody s automatickou kresbou >>
 

PREHĽAD VÝTVARNÝCH TECHNÍK


AIRBRUSH- Alebo tzv.americká retuš, (obraz vzniká nanášaním farebného pigmentu na podklad rozprašovaním, striekaním), ktorá má už viac ako storočnú tradíciu. Airbrush má širokú škálu uplatnenia nielen v oblasti reklamy. Ako materiál sa používajú akrylátové farby s UV filtrami a niekoľko vrstiev bezfarebného laku s vysokým leskom.

AKRYL- Technika maľby disperznými farbami na báze polyakrylových živíc a zmesi pigmentov, založená na vodnej báze, čo je jej hlavná výhoda. Akrylová farba je v čerstvom stave riediteľná vodou, v zaschnutom stave je vodeodolná. Trvanlivosť: podľa prostredia, cca 30 – 70 rokov. Technické vlastnosti akrylových farieb sú podobné olejovým farbám, ale na riedenie akrylových farieb a vymývanie štetcov je potrebná len voda. Zároveň majú tú vlastnosť, že rýchlejšie vysychajú.

AKVAREL- Akvarel je maliarska technika využívajúca vodorozpustné pigmenty, ktoré sú priehľadné alebo matné a spolu s arabskou gumou a glycerínom sú viazané k papieru. Keďže toto médium využíva vodu a najčastejšie sa používa na papieri, počas storočiach sa používal (a používa) na rozmanité materiály napr papyrus, kožu, látku, drevo, plátno, plasty, noviny atď.

ANAMORFÓZA (Anamorfia)- Výtvarná technika tvorby priestorových ilúzii, dnes využívaná nielen umelcami streetartu. Spočíva v tvorbe (kreslení a maľovaní) dvojrozmerných (2D) obrazov, javiacich sa z istého uhla trojdimenzionálne (3D). (Edgar Mueller, Francois Abelane, Julian Beever, Leon Keer a iní). Špeciálnym druhom je tzv. Cylindrická Anamorfóza- Ide rovnako o tvorbu optického klamu, pri ktorom požadovaný vzhľad obrazu dosahujeme odrazom zdanlivo zdeformovanej predlohy (kresby, malby, sochy, fotografie) a to na povrchu cylindrického zrkadla. Hoci sa technika anamorfózy javí ako novinka, je používaná už dlhé storočia.

ASAMBLÁŽ- Výtvarná technika podobná koláži, kde je obraz rozšírený do do tretieho rozmeru

BATIKOVANIE- Vytváranie abstraktných vzorov na látku (pomocou špagátu a farby na textil)

DECOUPAGE/servítková technika- Spôsob dekorácie rôznych predmetov z dreva, plastu, hliny, skla, atď. prilepovaním servítok

ENKAUSTIKA- Maľba voskom (pomocou špeciálneho vosku roztápaného enkaustickou žehličkou, nanášaného na papier)

FROTÁŽ- Prenášanie textúry, reliéfu, štruktúry (napr. látky, mince, listy) na plochu.

GRAFFITI- Je osobitý spôsob písania sprejom na múry, betónové plochy a vagóny v mestách. Označuje buď graffitistu (teda tvorcu graffiti – writer) alebo tvorbu graffiti ako anonymný výtvarný prejav rozšírený najmä od začiatku 70. rokov 20. storočia (USA). Podstata Graffiti spočíva v tom, že writer alebo sprejer sa snaží prezentovať svoje pseudomeno - tag pomocou farby v spreji (ale aj inými prostriedkami)

GRAFIKA- Je druh výtvarného umenia, ktorý prenáša kresbový prejav do hmoty a technologickým postupom umožňuje vytvoriť viac kópií (bežne sa používa k ilustrovaniu kníh, na plagáty, exlibris...) Tlačové techniky: Tlač z výšky- Najstaršia tlačiarenská technika - obraz nakreslený na formu (drevo, lino, kov…) sa v miestach, ktoré sa nemajú otlačiť vyreže, natrie tlačovou farbou a otlačí na papier. Podľa formy a techniky tlače rozornávame: drevorez, drevoryt (xylografia), linorez, linoryt, kovoryt, olovoryt, razená technika (šrotová tlač), originálna zinkografia, Tlač z hĺbky – línie kresby sú vyhĺbené pod úroveň povrchu formy (meď, zinok, mosadz, železo, hliník, plast…), do ktorých prenikné tlačiarenská farba, ktorá sa z ostatného povrchu formy stiera. Pri tlači sa pod veľkým tlakom papier vtlačí do vyrytých častí a zafarbí sa tlačiarenskou farbou (Lept). Tlač z plochy – dnes najrozšírenejšia ako ofsetová tlač – tlačiace a netlačiace prvky formy sú v jednej rovine, prenos farby na papier zabezpečujú rozdielne chemicko-fyzické vlastnosti tlačiarenských povrchov, (Litografia) Sieťotlač – často nazývaná šablónová tlač, pretláčanie farby cez šablónu/sieťku, umelecká sieťotlač- serigrafia, grafická sieťotlač, technická sieťotlač, špeciálna sieťotlač..., prietlač- pretláčanie farby stierkou cez otvorené tlačiace časti formy (podobné sieťotlači)

GVAŠ- Je technika na rozhraní akvarelu a tempery. Konzistenciou a vlastnosťami sú gvašové farby blízke temperám. Sú krycie (obsahujú prísadu krycej beloby) a vodou riediteľné. Ich spojivo tvorí podobne ako u akvarelových farieb arabská guma, vďaka ktorej vydrží farba dlhšie vláčna. Možno s nimi okrem papiera maľovať aj na pergamen, textílie a omietku.

AlCHYMÁŽ- zmena pôvodného výtlačku chemikáliami

KRAKELOVANIE- jedna z techník imitácie starožitností, tvorí dojem, že povrch je popraskal

KRESBA (Kreslenie)- Je plošný lineárny záznam kresliacim nástrojom (nástroj zanecháva farebnú stopu na podklade) napr. ceruzkou na papieri, textile a iných materiáloch s možnosťou kolorovania a lavírovania.Kresba je taktiež vizuálne umenie, ktoré je vytvárané množstvom kresliacich pomôcok na dvojrozmerné médium. Bežne sa používajú ceruzky, pastelky, voskové ceruzky, pastely, voskové pastely, kriedy, rudky, uhoľ, olovko, pero a tuš. Druhy kresby: Grifonáž- Kresba na okraji papiera, Skica- skratkovitá rýchla kresba, Študijná kresba- podľa modelu, Prípravná kresba- prenáša sa na omietku, drevo, Umelecká kresba- volná (fotorealistická, gestická, automatická atd.)

KOLÁŽ- Je výtvarná technika, zrodená v období Kubizmu, založená na lepení kúskov papiera, alebo textilu. Tento materiál sa vystrihuje, prípadne trhá. Vytvárať môžeme zjednodušené figuratívne alebo dekoratívne formy. Koláž možno dotvárať kresbou alebo maľbou.

LAVÍROVANIE- Rozmývanie kresby pomocou mokrého štetca, niekedy aj namočeného do riedkej tekutej farby.

LEPT- Lept patrí medzi grafické techniky, do skupiny tlače z hĺbky. Základným materiálom pre lept je kovová doska (meď, zinok). Kresba sa tvorí pomocou kyseliny, ktorá leptá nechránené miesta kovovej dosky. Plochy, ktoré nemajú byť vystavené účinku leptadla sa pokryjú tenkou vrstvou špeciálneho krytu (látka podobná vosku). Zadná strana dosky a okraje sa pokryjú lakom. Do krytu sa grafickou ihlou vytvorí kresba tak, aby ihla prenikla na kov. Kovová doska sa neskôr uloží do roztoku kyseliny a odhalený kov sa leptá. Po vyleptaní sa kryt odstráni a doštička sa pokryje tlačiarenskou farbou. Pre tlač sa používa navlhčený papier a odtláča sa na hĺbkotlačovom tlačiarenskom lise.

LITOGRAFIA- Litografia alebo kameňotlač patrí medzi grafické techniky, založené na princípe vzájomného odpudzovania mastnoty a vody. Základným materiálom je litografický kameň alebo kamenná doska s úplne rovným povrchom. Na litografický kameň sa kreslí litografickou ceruzkou, litografickým tušom a inými materiálmi. Pokreslené miesta určené na odtláčanie priťahujú mastnotu - prijímajú farbu. Miesta, ktoré sa neodtlačia, priťahujú vodu a odpudzujú tlačiarenskú farbu. Na navlhčený litografický kameň sa položí papier a odtláča sa pomocou tlačiarenského lisu.

MEZZOTINTA- Lept patrí medzi grafické techniky, do skupiny tlače z hĺbky. Základným materiálom pre lept je kovová doska (meď, zinok). Kresba sa tvorí pomocou kyseliny, ktorá leptá nechránené miesta kovovej dosky. Plochy, ktoré nemajú byť vystavené účinku leptadla sa pokryjú tenkou vrstvou špeciálneho krytu (látka podobná vosku). Zadná strana dosky a okraje sa pokryjú lakom. Do krytu sa grafickou ihlou vytvorí kresba tak, aby ihla prenikla na kov. Kovová doska sa neskôr uloží do roztoku kyseliny a odhalený kov sa leptá. Po vyleptaní sa kryt odstráni a doštička sa pokryje tlačiarenskou farbou. Pre tlač sa používa navlhčený papier a odtláča sa na hĺbkotlačovom tlačiarenskom lise.

OLEJOMAĽBA- Táto technika je rozšírená od doby neskorej gotiky (14. Storočie, objavitel Jan van Eyck). Farbivo je v nich zmiešané s olejom (najviac sa používa ľanový alebo orechový) a riedi sa terpentínom, v súčasnosti aj špec. upravenými médiami. Charakter oleja obsiahnutého vo farbách ovplyvňuje kryciu schopnosť farieb. Pretože olejové farby schnú dlhšiu dobu, môžeme s nimi pracovať dlhú dobu po nanesení na podklad (lepenku, drevo, plátno,...). Po zaschnutí farby tmavnú.

PAKETÁŽ- Obaľovanie predmetov papierom, igelitom, alebo textíliou

PARAFRÁZA- Voľné spracovanie diela (cudzej predlohy), odpoveď na dielo, využitie rovnakej myšlienky v inom (vlastnom) prevedení,

PASTEL- Pastel je výtvarná technika na rozhraní maľby a kresby, resp. umožňuje oboje. Farby sa nemiešajú na palete, ale prekrývaním, miešaním a roztieraním priamo na papieri. Pastely majú nádherné, žiarivé farby a technika umožňuje maliarovi priamy kontakt s médiom. Rozoznávame suché, olejové a voskové pastely

PATCHWORK- Zošívanie menších kúskov látky do zvoleného vzoru

REDEFINÁCIA- Zmena objektu z úžitkového na umelecký/upravenie a vloženie úžitkového predmetu do umeleckého diela, nadobúda estetickú funkciu

SCOUBIDOU- vytváranie ozdôb a šperkou pomocou farebných bužírok

SGRAFITO- je grafická umelecká technika, pri ktorej dielo vzniká vyškrabávaním do viacvrstvovej hladenej omietky. Odškrabaním vrchnej omietky sa odkrýva spodná vrstva čím sa vytvára motív. Sgrafito vzniklo v Taliansku v období renesancie ako typický dekoratívny prvok tohto slohu a uplatňovalo sa najmä pri výzdobe fasád budov, neskôr aj v interiéroch.

SUCHÁ IHLA- Technika suchej ihly je typ lineárnej rytiny (grafická technika), ktorá však namiesto rydiel používa oceľovú ihlu na vyrývanie do hladkého povrchu medenej, prípadne zinkovej dosky. Názov vznikol z toho, že ide o suchý proces bez použitia kyseliny.

TEMPERA- Temperové farby sú riediteľné vodou a majú vysoké krycie vlastnosti podobné akrylovým farbám, na rozdiel od nich je však možné temperu po zaschnutí znova rozmyť. Zasychajú rýchlo a po zaschnutí sú skôr matné; zasychania však možno regulovať

VITRÁŽ- Sklenená plocha vytvorená z kúskov farebných skiel, ktoré sú spojené olovenými, alebo medenými páskami, najčastejšie sa vyskytujú v kostoloch, chrámoch, katedrálach…


 

O AKRYLOVÝCH FARBÁCH (Charakteristika, história)


Sú tvorené (rovnako ako olejové či akvarelové farby) kvalitným farebným pigmentom, ale na rozdiel od oleja sa do nich nepridáva ako spojivo ľanový olej, ale akrylové spojivo. Toto spojivo sa skladá z polymérovej emulzie umelých živíc. Ako rozpúšťadlo sa skôr používal benzín, u moderného akrylu je to dnes voda. Tieto farby majú spoločnú vlastnosť s akvarelom, že rýchlo vysychajú odparovaním vody, na rozdiel od akvarelu, sú po zaschnutí vode odolné. Z toho teda vyplýva, že u akrylové maľby môžeme vrstviť cez seba bez toho, aby sa spodná vrstva rozmazala. Na rozdiel od olejomaľby, môžeme výsledný obraz namaľovať za jeden deň a nemusíme čakať na zaschnutie jednej vrstvy niekoľko hodín až dní. Akrylové farby sú na rozdiel od olejových farebne sýtejšie, na svetle stále a v silných vrstvách odolnejšie. Z týchto všetkých vlastností vyplýva, že ako maliarske štetce sú pre akryl vhodné úplne všetky štetce, najviac, kvôli rýchlemu schnutia farieb sa samozrejme využívajú štetce z umelých štetín. Ako maliarsky podklad môžeme použiť temer všetko, od papiera, omietky, dreva, kovu až po plasty. Pre akryl sa dnes vyrábajú špeciálne emulzie a roztokytzv. Retardéry, spomaľujúce dobu schnutia, Pasty a gely-zvyšujúce hustotu farby, ovplyvňujúce štruktúru, lesk alebo matnosť farby atď..

História akrylátov

Akrylové živice boli objavené už v polovici 19 storočia, ale prvé väčšie použitie sa datuje od začiatku 20 storočia kedy dr. Otto Rohm objavil syntetickú živicu. Vznikol produkt ako plexisklo, ktoré sa v 30 rokoch začalo hojne používať napríklad v letectve. V tejto dobe vznikajú aj prvé akrylové farby, zatiaľ len v pastelových odtieňoch a s mnohými zápornými vlastnosťami, ako je príliš rýchle tuhnutie a neschopnosť vstrebávania väčšieho množstva farieb. Zlom nastal až roku 1949, kedy Leonard Bocour, zakladateľ Bocour Artists Colors, ponúkol obmedzenú sadu akrylových farieb Magna. Tieto Akrylové farby boli riedené terpentínom a mohli sa miešať s olejovými farbami. Už v tejto dobe s akrylom hojne experimentujú abstraktní americkí maliari, pre ktorích tvorbu sa stal akryl vhodnýmn médiom. Ich obrazy boli namaľované na veľké plátna, ktoré pokrývali množstvom rôzne štruktúrovaných farebných plôch. Príkladom umelcov, ktorí vo 40-50 rokoch veľa experimentovali s akrylom, je napríklad Mark Rothko (1903-1970). Ruský rodák žijúci v Amerike, bol jedným z popredných predstaviteľov abstraktného expresionismu. Jeho maľby sa vyznačovali extrémne jednoduchým štýlom založeným na starostlivom výbere harmonických farieb a plôch. Okolo roku 1955 sa akryl dočkáva ďalšej zmeny, na trh sú uvedené akrylové farby so stálym pigmentom a rieditelné vodou. Farby sa nazývajú Liquitex a znamenajú ďalší krok k masovému rozšíreniu medzi výtvarníkmi. Mimo to sú súbežne uvedené na trh laky pre zvýšenie lesku akrylových farieb. S rozvojom realizmu a hyperrealismu v maľbe začína čoraz viac maliarov tiahnuť k novým technikám v maľbe, aj stále prevládajúcej tradícii olejomaľby. Priekopníkom akrylu v Európe sa začiatkom 60 rokov 20 storočia stáva Angličan David Hockney (1937 -), ktorý akryl objavuje pri svojej návšteve v Spojených štátoch. Svoje diela, ktoré sa vyznačujú vrcholným realizmom a žiarivosťou farieb od tej doby tvoril väčšinou akrylom a olejomaľbe sa vracal, vždy na ujmu kvality diela .... Pri svojej práci sa nebál experimentov a mnohé jeho poznatky s farbou postupne preberali aj výrobcovia akrylových farieb. Ďalším z radu predstaviteľov hyperrealismu bol tiež Richard Estes (1932 -), ktorý akryl používal hlavne pre dobré vlastnosti práce s farbou, ako rýchle zasychanie, možnosť použitia šablón atd. Jeho obrazy maľované podľa fotografii vo veľkých formátoch, sú príkladom vrcholou hyperrealismu, ktorý svoj vrchol dosiahol v polovici 60 rokov 20 storočia. Nezávisle s vrcholiacom realizmom v Európe a Amerike sa v New Yorku začína začiatkom 60 rokov formovať skupina výtvarníkov, ktorí sa výrazne odlišujú od abstraktných umelcov svojej doby. Jako inšpiráciu pre svoje diela si nevyberajú prírodné a ani fantastická témy, ale úplne obyčajné motívy okolo seba, ako je trhové hospodárstvo, svet reklamy, filmu, comicsu atd.. Zprvu táto skupina bola tradičnými umelcami ignorovaná ... Príťažlivosť každého námetu a hlavne prevedenie výsledných diel, nakoniec rozhodlo, že títo umelci boli prijatí do sveta umenia, ako rovnocenní partneri. Umelecký smer ktorý vytvorili bol nazvaný POP ART a vyznačoval sa hlavne použitím nových výtvarných techník a materiálov, ako jedným z najdôležitejším prvkom tu hrala úlohu akrylová farba. Pri vyslovení slova pop-art sa každému vybaví aj najznámejšie umelec a tým je Andy Warhol (1928-1987). Tento umelec spočiatku začínal s kresbami tušom pre časopisy, ale čoskoro si vypestoval vlastný štýl a začiatkom 60 rokov vymenil klasickú kresbu a maľbu za techniku serigrafie (umelecká sieťotlač) v kombinácii s maľovaním akrylovými barvami. V tej dobe vznikajú jeho najznámejšie diela, ako postava Elvisa, tvár Marilyn Monroe či konzerva s Campbellovou polévkou. Jeho celé dielo sa vyznačuje hľadaním nových postupov a smerov, ale aj kritikou komerčnej spoločnosti a elity v umeleckom svete. Právě kvôli tomu sa jeho dielo stalo ihneď známe a vo svete sa našlo veľa ďalších následníkov a vyznávačov jeho štýlu. V dnešnej dobe, 21 storočia si akryl už dávno vydobyl svoju poprednú pozíciu medzi maliarskymi technikam.


 

OLEJ ALEBO AKRYL- ČO SI VYBRAŤ?


Olejové aj akrylové farby majú svoje klady a zápory a preto záleží skôr, na ktoré kritériá kladiete pri výbere techniky dôraz. Pozrime sa teda na porovnanie vlastností farieb a techník z rôznych uhlov.

Porovnanie olejových a akrylových farieb

Pomôcky: Na olej väčšinou potrebujete viac pomôcok: farby, oleje, riedidlá atp. Akryl zvládnete (možno) aj bez médií, len s farbami.

Zloženie farieb: Olejové farby sa riedia terpentínom (médiom), pridáva sa aj olej. Akrylu stačí voda. Terpentín zapácha, ale dostane sa aj variant bez zápachu.

Vymývanie štetcov: olejovky sa vymývajú terpentínom, akrylové farby vodou. Pri oboch technikách je lepšie mať štetce počas práce ponorené v rozpúšťadle.

Príprava: Súvisí s používanými riedidlami, médiami, pokladom. Veľa práce je spojené s prípravou plátna. Akryl sa často maľuje aj na papier.

Podklad: Na olejomaľbu väčšina používa plátno, ktoré je potrebné napnúť a našepsovat (dostane sa ale aj hotové, predpripravené). Akryl nie je nezvyčajné maľovať aj na papier, iné povrchy však tiež vyžadujú špeciálnu úpravu.

Technika, opravy: Olejové farby schnú pomaly a medzi nanášaním ďalších vrstiev je potrebné čakať (viď. vyššie). Pre niekoho s tým môže byť spojená kopa komplikácií, pre niekoho naopak. U olejových farieb sa dobre opravujú chyby as farbou sa dá výborne pracovať, keď už je nanesená na plátne (či inom podklade). Akryl schne rýchlo, čo môže spočiatku zaskočiť. Bez použitia spomaľovacieho médiá sa (prinajmenšom) začiatočníci zrejme nezaobídu. Rýchle schnutie akrylových farieb býva považované za ich prednosť, milovníci olejomaľby to väčšinou chápu ako nevýhodu.

Krycie vlastnosti: Krycie sú oba typy farieb. Dajú sa tiež použiť pre maľovanie lazúr. Po zaschnutí je možné nanášať ďalšie vrstvy, bez toho aby sme porušili existujúce.

Schnutie: Hotová olejomaľba schne i mesiace (myslené skrz na skrz). Na dotyk je suchá do cca 5 dní. Akryl úplne uschne rádovo počas 1-2 týždňov, na dotyk je suchý behom pár minút. U oboch techník vždy závisí na sile farebnej vrstvy a použitých prísadách.

Záverečné úpravy: Vzácna zhoda. Obe techniky je dobré nalakovať záverečným lakom.

Trvanlivosť maľby: Olejomaľba vydrží celé stáročia. Akryl to ešte nemal možnosť dokázať, je to relatívne mladý výrazový prostriedok.

Vyznenie maľby: Olejové farby majú veľkú farebnú hĺbku, ktorá výrazne ovplyvňuje celkové vyznenie maľby. Akrylové farby sú veľmi intenzívne; akryl je moderný prostriedok, ktorý sa nesnaží byť napodobňovaním, ale podľa môjho skôr alternatívnou technikou. Vyskúšajte a posúďte sami.

Všestrannosť: médiá Všestrannosť čo do možností techniky sa udáva u oboch druhov týchto farieb. Akrylové farby navyše prežívajú veľký boom: prenikajú napr aj do hobby techník (dekorácie) atp. Sú vhodné na maľovanie na rôzne povrchy, od papiera cez plátno, drevo, kov, sklo až po stene.


 

ZÁKLADNÉ VÝTVARNÉ POJMY


Základné výtvarné pojmy

Nástrojom vnímania viditeľného sveta je oko. To je zmyslový orgán zraku. Zrakom vnímame svetlo. Svetlo umožňuje rozlišovať tvary a farby. Svetlo, tvar, farba - toto je spoločné mnohým organizmom.

Základné výtvarné prostriedky

1. Bod - línia - čiara - tvar

2. Svetlo a tieň - modelácia

3. Farba - tinta - názov pre zrakový vnem kvality


Línia: vymedzuje tvar u obrazu v ploche, u sochy v priestore. Línia vyjadruje pohyb! Línia, svetlo a tieň (čiary a tieňovanie) vytvára kresbu. Aj samotná línia je kresba.

Svetlo a tieň: sú prostriedky modelácia. Vytvára pocit ilúzie objemu v ploche obrazu. U trojrozmerných predmetov modelujeme objem.

Farba: prostriedok maľby. Vytvára maľbu. Pôsobí na naše city, je abstraktný pojem kvality.

FARBA

1) Spektrálna - svetelný lúč slnka pri prechode skleneným hranolom sa rozloží na 7 farieb: Využitie spektrálnych farieb: farebná televízia, semafory,počítača, farebné žiarovky atď.

2) Hmotná - vzniká rozomletím farebných materiálov - pigmentov (farbív)

a) Prírodné farbivá - hlinky, drevené uhlie, sušené organické látky,

b) Umelá - chemickou cestou, napríklad z ropy

3 ZÁKLADNÉ FARBY

1. ŽLTÁ, 2. ČERVENÁ - MAGENTA, 3. MODRÁ – AZUR             PLUS DVE NEUTRÁLNE: 1. BIELA 2. ČIERNA

Vzájomným miešaním vznikajú všetky ostatné farby, napr tlačiari používajú techniku tzv štvorfarbotlač, tj: 3 základné farby + čiernu + biela (= biely papier).Najbližšie farby k základným sú 3 farby odvodené - príbuzné - sekundárne:

1. Žltá + červená / magenta / = oranžová (sekund. farba)

2. Žltá + modrá / azur / = zelená (sekund. farba)

3. Modrá / azur / + červená / magenta / = fialová (sekund. farba)

Zmiešaním všetkých pigmentových farieb vzniká kalná šeď (špina).Zmiešaním čiernej a bielej vzniká stupnice (škála) šedých farieb - tónov čiže valérov. Valéry rozlišujeme u každej farby.

VLASTNOSTI FARIEB

Základnou vlastnosťou je pôsobiť pocitom tepla a chladu.

Teplé farby: červená, oranžová, tóny hnedých a žltých

Studené farby: farby mora a oblohy, lesov a lúk: modrá, zelená, modrošedá a ich kombinácie.

Teplé farby - pôsobia na našu psychiku rôznym spôsobom:Červená niekedy ako príkaz (semafor - stoj!), Niekedy ako agresia - ostražitosť -krv, niekedy ako teplo - oheň, život. Všeobecne sú skôr teplé farby radostné,životné. Opticky vystupujú do popredia. Preto sú priestorotvorné.

Studené farby - pocitovo ustupujú, preto sú tiež priestorovo. Vzbudzujú pocit diaľok, slobody, zadumania, niekedy pôsobia až smutne.

HARMÓNIA – Súlad farieb sa dá dosiahnuť dvojakým spôsobom:

1. Farebnou podobnosťou - vedľa seba sú položené príbuzné tóny, napr:

(Žltá - oranžová, modrá - modrozelená - tmavšie - svetlejší a podobne);

2. Farebným kontrastom - vedľa seba sú farby protichodne – tzv.doplnkové - čiže komplementárne, kontrastné, napr: žltá - fialová; červená - zelená; modrá - oranžová. V temnejšej podobe je kontrastná aj dvojica modra - hnedá, alebo tmavočervená - tmavozelená, a pod.

LOKÁLNA FARBA

Nazývame tak farbu, ktorá je pre nejaký predmet typická, uhorka je zelená, zrelé čerešne červené, a pod.

Farebná dominanta - prevažujúca farba v obraze

Farebný akcent - Dôraz - napríklad červená strecha domu v krajine

Ďalšími vlastnosťami farieb je pôsobiť na city človeka. Farba dokáže žiariť, byť tajomná, smutná, nádherná. Ovplyvňuje náladu a psychiku človeka.

HARMÓNIA

Súlad, súladnost, vyváženosť. Protiklad chaosu. Záleží na cítenie maliara, či užije farieb kontrastných alebo tlmených, prevládajú ak kontúry (obrysové línie), či nechá, Ak farby do seba jemne prechádzať. Harmóniu môžeme dosiahnuť použitím komplementárnych farieb, farieb príbuzných alebo kombináciou oboch spôsobov. Staré pravidlo znie, že na dosiahnutie harmonického vyznenia potrebujeme minimálne tri prvky výtvarných vyjadrovacích prostriedkov - tri farby, alebo líniu, svetlo, tri odtiene jednej farby a ďalšie kombinácie.

DISHARMÓNIA

Nesúlad, nevyváženosť, ale pozor - nie však chaos! Disharmónie provokuje, kričí, škrípe. Časom sa však môže stať, že disharmónii začnú ľudia vnímať ako harmóniu, jav relatívnej povahy (pozri odmietanie impresionistov v spoločnosti - dnes sú ich obrazy vnímané ako veľmi harmonické, to isté sa odohráva aj v hudbe).

CHAOS

Absolútny zmetok bez poriadku, neusporiadané ... V gréckej mytológii však slovo CHAOS znamená označenie začiatku všetkého ...

KOMPOZÍCIA

Zámerné usporiadanie jednotlivých zložiek diela do jednotného, vnútorne pevne skloubeného celku vytvárajúceho zmysel diela. Usporiadanie výtvarných prvkov - u obrazov v ploche - u sôch v priestore tak, aby sme dosiahli zamýšľaného umeleckého účinku.

Spoznávame tri základné druhy kompozície podľa výtvarných prvkov:

1. Lineárne - pomocou čiar - línií;

2. Svetelná (vzdušná) - pomocou odtieňov (valérov);

3. Farebná - pomocou farby.


1) Kompozícia lineárna

Základom obrazu je kompozícia lineárna - naznačuje jednoduchým spôsobom základ obrazu - vyzerá ako geometrická konštrukcia: umiestnenie predmetov, proporcie (pomer veľkostí). Pri lineárnej kompozícii pôsobí zákon rovnováhy -napr šikmé čiary ruší rovnováhu, možno ju však obnoviť šikmou čiarou alebo niekoľkých šikmými čiarami opačného smeru. Riadime sa citom. Príklad: chôdza provazolezca s tyčou na lane (rovnováha). Ideálna kompozícia je zlatý rez: brána harmónie -vytvára vyvážené pomery v obraze.

2) Kompozícia svetelná

Rozvrh farebných tónov (valérov) v ploche obrazu. Pomocou svetelné kompozície môžeme navodiť ilúziu priestoru. Používali ju s obľubou Impresionisté.

3) Kompozícia farebná

Rozvrh farebných škvŕn v obraze

Všetky kompozície - lineárne, svetelná a farebná - napomáhajú vytvoriť obrazový P RIESTOR.

OBRAZOVÝ PRIESTOR- PERSPEKTÍVA

1) Perspektíva lineárna

Ilúziu priestoru najúčinnejšie dosiahneme pomocou lineárnej perspektívy. Línie sa zbiehajú do jedného bodu na horizonte (pozri koľajnice alebo cesta v krajine). Ďalej pomocou proporcií: loď na obzore vyzerá ako hračka, čím je bližšie, tým je väčšia.

2) Perspektíva svetelná (vzdušná)

Predmety v prírode v diaľke strácajú na sýtosti farby, tvary na zreteľnosti. Napr. hory modrajú a šednú, tvary splývajú.

3) Perspektíva farebná

Teplé farby vystupujú, chladné ustupujú. Pri maľovaní krajiny umiestnením teplých hnedých, hnedozelených farieb v dolnom prvom pláne dosiahneme pocitu blízkosti, umiestnením zelených, zelenomodrých farieb v strednom plánu dosiahneme pocitu odstupu a v poslednom treťom pláne umietnením modrých a modrošedých valérov dosiahneme pocitu vzdialeného priestoru. Týka sa to najmä maľovania obrazu iluzívnym spôsobom.

Pri maľovaní obrazu krajiny hovoríme o 3 častiach

1) Spodné časti - prvý plán

2) Stredná čast horizontálneho pásu - druhý plán

3) Obloha čiže horizontálny pás pri hornej časti obrazu - tretí plán

Užitím teplých farieb - napr kombinácií hnedých, hnedočervených a hnědozelených v prvom pláne dosiahneme pocitu blízkosti.Užitím chladných farieb - kombinácia zelených a zelenomodrých v druhom pláne cítime už odstup. Užitím chladných kombináciou modrých, modrozelených, modrošedých v treťom pláne je priestor pocitovo v obraze najhlbšie.

Sýtosť farby: Intenzita farby - jej svetlosť, čiže Valero - určuje umiestnenie farby na škále od bielej k čiernej.

Proporcie: Vzájomný pomer veľkostí, napr krabička zápaliek sa javí malá vedľa televízora,ale veľká vedľa gombíka.

Plocha: Plocha: má 2 rozmery: výšku, šírku

Priestor: má 3 rozmery: výšku, šírku, hĺbku. Dojem (ilúziu) tretieho rozmeru v ploche vytvárame perspektívou.


 

DO POHODY S AUTOMATICKOU KRESBOU


S automatickou kresbou( tzv. mimovedomým kreslením) sa bežne stretávame pri telefonovaní, na poradách, školeniach, prednáškach, v stavoch nudy, atď. Automatickým, kreslením vznikajú rôzne obrazy, kresby na okrajoch papiera, blokoch, zošita atď. Ide len o spontánne uvoľňovanie vnútorných tlakov a napätí? Vykreslenie sa je dnes čoraz viac populárnejšou metódou relaxácie, zábavy s umením, ale aj metódou zbavovania sa, odstraňovania, či prevencie rôznych psychických problémov, negatívnych emócii, pocitov, depresii, myšlienok, fóbii, strachov a iných ťažkostí.

Čo k tomu treba?

Vhodný priestor a čas, odhodlanie, pokojnú hudbu, vhodný kresliaci materiál (ceruzku, uhlík, grafit, fixy, voskovky atd.), čistý papier, ideálny formát A2, (fantázíí sa medze nekladú).

Ako postupovať?

Po krátkom uvoľnení, sa pokúsime precítiť samých seba s dôrazom na myšlienku, Ja som. Je potrebné si uvedomiť, že som to ja, kto tu sedí, je to moje telo, ktoré cíti, napr. kontakt tela so stoličkou, kontakt chodidiel s podlahou, som to ja, kto má problém či už stres, depresiu, strach atď. A som to ja, kto teraz prostredníctvom kresby prenesie všetko negatívne na papier. Následne sa zahľadíme dovnútra a pokúsime sa predstaviť si problém, ktorý nás trápi, a s ktorým si nevieme rady. Je čas uchopiť ceruzu (pastel) a to naslepo, alebo intuitívne, podľa toho aká farba sa nám páči. Ruku necháme voľne kresliť (čmárať) po papieri. Akonáhle sa ruka sama zastaví, môžeme pocítiť, že je čas na zmenu farby. Týmto spôsobom pracujeme dovtedy, kým nie je obrázok hotový. Môže sa však stať, že sa objaví "len čiara" - najmä v začiatkoch, nie je však dôvod sa znepokojovať. Nie je dôležité, čo sme nakreslili, čo kresba zobrazuje, aké má estetické kvality atď. Náš mozog pri nej odpočíva a nehovorí nám čo a ako máme kresliť. Aj tie najväčšie a najchaotickejšie kresby majú svoj zmysel. Počas kreslenia samozrejme zostávame v bdelom stave, má nám prinášať uvoľnenie, pohodu, radosť, pocity povznesenia sa nad každodenné starosti.

Čo je výhodou intuitívneho kreslenia?

- Je pre každého, pretože kresliť môže úplne každý, každý je umelcom, obraz sa stáva nekritizovateľným svetom
- Okrem chuti a nasadenia niesú potrebné žiadne znalosti ani zručnosti výtvarných techník
- Práca s maliarskymi a kresliarskymi materiálmi je spontánna, bez noriem a dogiem a zväzujúcich pravidiel

Zhrnutie

Automatická kresba je dnes veľmi rozšírenou výtvarnou, ale aj komunikačnou technikou. Pomáha vo viacerých oblastiach nášho života. Pomáha ľuďom rozvíjať svoj talent, hoci sa domnievajú, že žiadny talent nemajú. Ide o ľudí, ktorí sa domnievajú alebo im ich okolie hovorí, že kresliť nevedia. Automatická kresba je nástrojom k pochopeniu vašej situácie a zároveň umožňuje s touto situáciou niečo urobiť. Významnou úlohou automatickej kresby je tiež zdravie človeka. Výslednú kresbu možno totiž využiť na diagnostiku chorôb. S jej pomocou je možné zachytiť súčasný zdravotný stav človeka, dokáže upozorniť na chorobu ešte skôr, než prepuknú jej príznaky na tele. Každú chorobu, alebo zlé funkcie orgánov predchádzajú energetické zmeny, ktoré ešte nevnímame a prejavia sa až za nejaký čas. A tieto zmeny práve automatická kresba dokáže zachytiť. Automatické kreslenie, môže taktiež výrazne prispieť k formovaniu, upevňovaniu pracovných, priateľských či súkromných vzťahov.


 

PREČO MALIAR MAĽUJE INAK?


Milan Knížák- maliar, sochár, dizajnér, multimediálny umelec, riaditeľ Národnej galérie v Prahe (z prednášky detská univerzita Komenského r.2008)

Priznám sa, že ma otázka, ktorá je témou tejto prednášky, veľmi prekvapila. Pýtať sa, prečo maliar maľuje inak, ako skutočnosť vyzerá, mi pripadá dnes veľmi oneskorené. Taká otázka by mohla padnúť niekedy v prvej štvrtine 20. storočia, teda takmer pred 100 rokmi. Dnes by som sa mohol maximálne opýtať, prečo sa skutočnosť tak málo podobá umeleckým dielam, keďže sa vzdala (tá skutočnosť) časti svojej skutočnosti a je iba zhlukom najrôznejších módnych trendov. Je to možno tým, že umenie zostáva niečím, čo ide vlastným tempom, čo si vytvára svoj vlastný svet a ľudia – to znamená väčšinová spoločnosť – nejako zaostávajú. Dnes všade vládnu populárne módne trendy, ktoré musia byť nevyhnutne povrchné už iba tým, že chcú byť široko populárne. Vráťme sa však k pôvodnej otázke.

Obrazy len pre ľudí

Ako vyzerá skutočnosť? Čo je to skutočnosť? Obraz má od skutočnosti veľmi ďaleko, preto sa tiež volá obrazom. (Hovorím o obraze, ktorý je typický pre 19. storočie a ktorého podoba v mysliach ľudí stále prežíva, ako okrem iného dokazuje položená otázka). Obraz predovšetkým redukuje trojrozmerný priestor na dvojrozmerný. Obraz, ktorý napodobňuje nejaký výsek reality, je predovšetkým ilúziou, teda má poskladané farebné škvrny a čiary tak, aby ich zhluk vyvolal na sietnici ľudského oka ilúziu napodobňovaného výseku reality. Podčiarkujem výrazy ilúzia a ľudské oko, pretože už väčšina iných tvorov vníma taký obraz inak. Stačí byť farboslepý a vidíme veci inak ako ostatní ľudia. Človek má päť zmyslov, ale iluzívny obraz, teda takzvaný realistický obraz (aj keď nie je realistický, iba odráža určitý odraz reality), ponúka zážitok iba jednému zmyslu, a to je zrak. Vôňa chýba. Hmatový zážitok chýba. Zvuky tiež. Chuť už vôbec neskúmame.Ak obraz nie je špeciálne vytvorený na haptické účely, nedotýkame sa ho, nelížeme ho ani doň nehryzieme. Umelci sa to v 20. storočí snažili zmeniť. Chceli urobiť obraz realistickejší. V kubizme sa snažili hľadieť na zobrazovaný objekt z viacerých strán, v kinetickom umení vnášali do diela pohyb, niekedy aj zvuk. V abstraktných obrazoch predstavovali mikro- či makrorealitu a dokonca používali vône či jedlé materiály. Podľa otázky sú takéto obrazy (povedzme radšej takéto diela, pretože môže ísť o rôzne typy objektov) pre diváka málo realistické, teda menej zodpovedajúce skutočnosti. V skutočnosti je tam skutočnosti viac. Svet je v takých dielach zobrazený komplexnejšie, teda realistickejšie.

Umenie je nanič

Existujú kultúry, ktoré nikdy nepoužívali iluzívny spôsob zobrazovania. Napríklad umenie tzv. prírodných národov. Práve prírodné národy vnímali svoje umelecké diela (aj keď nehovorili o umení) ako samozrejmú súčasť každodenných životných rituálov. V európskej civilizácii modernej doby skončili umelecké diela v galériách alebo sa stali výzdobou interiérov. Je to trochu degradácia umenia.Ale čo je to vlastne umenie? Rozhodne už nevnímame pojem umenie ako odvodeninu od „niečo vedieť“, teda byť šikovný, šikovnejší ako tí ostatní. Umenie je možno nejakým typom neexaktného posolstva. Vyjadruje nejakú, inak zle definovateľnú, naliehavosť. Na otázku, na čo je umenie, rád odpoviem, že umenie je nanič. Nemôžeme ho jesť, piť, nemôžeme v ňom alebo na ňom jazdiť, nemôžeme sa s ním milovať. Vlastne ho nepotrebujeme. Lenže veci, ktoré nepotrebujeme, to znamená, že nie sú zásadnou podmienkou našej fyzickej existencie, majú zvláštnu mágiu. Ani lásku nepotrebujeme, stačí jednoduchý plodiaci akt, ktorý môže byť oddelený od tela a vykonávaný v laboratóriách.

Koľko stojí optimizmus?

Teraz sa pozriem na umenie ešte z inej strany. Niektoré umelecké diela predávajú veľmi draho. Napríklad van Goghove Slnečnice sa povedzme predávajú za 100 miliónov dolárov. O čo pritom ide? Čo sú tie slávne Slnečnice? Starý drevený napínací rám, asi pol metra plátna a farby, ktoré už stratili svoj pôvodný tón. Za to dávajú ľudia obrovské sumy. Prečo? Čo si to vlastne kupujú? Čo ľudí núti, aby za tento v podstate bezcenný a ťažko definovateľný predmet (jeho cennosť nie je exaktne stanoviteľná) vyhodili konkrétne a ťažko zarobené peniaze? Prečo má tento obraz, táto primitívna vec hodnotu? Ako je táto hodnota stanovená? Kde sú jej hranice? Kedy táto vec nadobúda hodnotu? Povedané naivne, ale podľa mňa dostatočne silno: táto vec, tento spomenutý obraz (a jemu podobné) reprezentuje určitú nedokonalosť, zbytočnosť. Kupuje sa niečo, čo tu vlastne fyzicky neexistuje, akýsi holub na streche. V obraze totiž kvalita nie je priamo prítomná. Ale kde je prítomná táto kvalita? Čo je vlastne platené? Odpovedám krátko a primitívne. Predáva a hodnotí sa tu niečo, čo môže človek dosiahnuť (akýsi ideál) a čoho odlesk je skrytý v tom konkrétnom diele. Toto dielo nám vlastne dáva tušiť, že ani my nie sme bez šance, že ľudstvo ako také má určitú šancu. Vlastne si tým kupujeme optimizmus. Kupujeme si tým vieru. Kupujeme si kumulovanú energiu. Umelec je tu ako alibi. Umelecké dielo je ako alibi nakupované, uctievané, je to akési zlaté teľa, ktoré zastupuje boha, ktorého niekedy potrebujeme, aj keď možno neexistuje. Ale neexistujúci boh je rovnako užitočný ako ten skutočný. Navyše, ktorý boh je skutočný? A sme pri podobnom probléme ako s umeleckým dielom.

Smrť umenia

Umelecké dielo nemá dnes jasne definovanú funkciu a za určitých okolností sa môže stať umeleckým dielom čokoľvek. Na začiatku 20. storočia vystavil francúzsky umelec Marcel Duchamp priemyselne vyrobený objekt (napríklad pisoár, sušiak na fľaše, okno) ako umelecké dielo. Vzal niečo, čo bolo vymyslené a sériovo vyrobené niekým iným, bez akéhokoľvek vzťahu k umeniu, neašpirovalo to na originalitu a jedinečnosť, a taký objekt vystavil na podstavec v galérii ako sochu a tento sériový výrobok v tomto okamihu plnil úlohu umeleckého diela, to znamená, že sa umeleckým dielom stal. Týmto aktom sa zmenilo nazeranie na umenie ako také. Duchamp nám týmto oznámil, že „byť umením“ nemusí byť niečo trvalé. Povedal nám, že „umeleckosť“ je veciam a javom iba prepožičaná.Keby sme sa na to pozreli z väčšieho časového odstupu, mohli by sme povedať, že „umeleckosť“ poletuje z objektu na objekt, z javu na jav ako motýľ. Ako by sme niečo nasvietili reflektorom. Táto žiara prepožičiava objektu vlastnosť byť umením, ale posunutím prúdu svetla táto vlastnosť mizne. Marcel Duchamp nám chcel vlastne povedať, že aj umelecké dielo môže zomrieť. Zobral umeleckému dielu právo na život večný, o ktorom sa v súvislosti s umením tak často hovorilo a hovorí, a urobil ho smrteľným. To bol veľký čin. Dodnes nedostatočne vnímaný.

Maľovať a prežívať

Vráťme sa však k obrazu a pôvodnej otázke. Keď sa hovorí o obraze, automaticky sa uvažuje (skôr uvažovalo) o niečom namaľovanom. Dnešné chápanie obrazu má mnoho podôb a maľba je iba jednou z nich. Obraz môže byť vytvorený aj inými médiami. Už dlho sú známe fotografie, tlač, koláž (ktorá prerastá až do asambláže, a v tom okamihu sa nám ponúka otázka hraníc medzi obrazom a objektom). Obraz vzniká aj nehmotnými médiami, ako je napríklad svetlo (dia a filmová projekcia, videozáznam, počítačový imidž, laser a pod.), obrazom môže byť prírodný jav: vlniaca sa vodná hladina alebo rozrytá hlina. Obrazom je aj predstava: obraz myslený, tušený a podobne.Navyše sa maľbou pokrývajú predmety, objekty, netradičné plochy, a tak je niekedy ťažké rozhodnúť, či ide o maľbu na priestorovom útvare, alebo o pomaľovaný objekt. Podobne to vyzerá aj s ostatnými umeleckými dielami. Nájsť dnes podobu sochy, to znamená povedať, čo je a čo nie je sochou, je rovnako ťažké. Akoby veci a javy stratili svoje definície. Vo svete, ktorému definície chýbajú, znie otázka, prečo maliar maľuje inak, ako skutočnosť vyzerá, zvlášť zbytočne. Maliar maľuje svet tak, ako ho prežíva, iba my si často nechceme pripustiť mnohotvárnosť a rôznosť reality.

Svet za tichom

Nakoniec ešte primitívna poznámka. Stretávam sa často s tým, ako ľudia chválorečia maliarsku techniku starých majstrov s pocitom, že by to dnes nikto nedokázal a myslia pritom na dokonalosť ilúzie zobrazovaných predmetov a javov. Lenže to vôbec nie je pravda. V hyperrealistických obrazoch, ktoré sa objavili predovšetkým v 70. rokoch 20. storočia, je ilúzia taká dokonalá, že ani z tesnej blízkosti nespoznáte, či sú predmety na obraze namaľované, alebo tam skutočne sú. Podobne je to so sochami. Vošiel som do jednej galérie a tam stáli dvaja murári. Hovoril som im, že nie je vhodné, aby opravovali galériu počas prevádzky. Po chvíli som zistil, že sa nehýbu. Boli to sochy. Miera majstrovstva nie je v dokonalosti ilúzie. Na niektorom obraze môžu byť tisíce detailov. Jeho tvorcovi môže trvať roky, kým ho vytvorí. Na inom diele je toho veľmi málo a vzniklo za niekoľko hodín či dokonca minút. Pritom nemôžeme a priori vyhlásiť, ktoré je lepšie. Možno by sme vôbec nemali používať kategórie dobrý zlý, ale hľadať cestu k umeniu tým, že ho urobíme súčasťou nášho života. To nás samo povedie k dielam, ktoré budú schopné naše životy obohatiť. Umenie je zvláštnym dobrodružstvom. Väčšinou ponúka ticho. A za tichom je veľký svet, ktorý máme šancu objaviť.


 

O KRESLENÍ A MAĽOVANÍ (výber z myšlienok J. Masáka 1899 – 1978)


Umenie prináša pokoj, vnútorné uspokojenie a pocit šťastia.

Často ku mne prichádzali aj mladí ľudia, ktorým "niečo v živote chýbalo", ako hovorili, a chceli kresliť, alebo maľovať. U nich to bol úplne podvedomý pud, túžba po kráse, túžba výtvarne sa vyjadriť. Snáď vplyvom výchovy alebo prostredia, nemali možnosť vyplniť tú medzeru v duševnom živote, ktorú inštinktívne cítili.

Umenie je pre každého.

Nejde len o to namaľovať si vlastný obrázok, ktorý by bol ďalšou trvalou radosťou. Ide tu o oveľa viac ako len o potechu ducha. Každou ďalšou štúdiou, každým ďalším obrázkom sa zahľadíte vždy o trochu hlbšie do prírody, na život okolo seba. Teda nielen rekreácia, zábava, nielen chvíľková záľuba, ale aj poučenie. Je k tomu však potrebná aj určitá odvaha. To ale neznamená, že na to nemáte, alebo to nemôžete skúsiť. Aj keď Vám snáď v škole kreslenie moc nešlo, aj keď si neveríte. Neverte na poveru, že umenie je len pre niekoľko vyvolených. Napokon, predsa nechcete hneď maľovať majstrovské diela.

Prednosťou kreslenia, alebo maľby je to, že vás zaujme hneď od začiatku.

Málokto si vlastne uvedomí, aké rozmanité pole skúseností a poznania mu otvára výtvarná činnosť. Len jedno je potrebné: začať a vytrvať. Ešte jednu zábranu musíte premôcť, a to bázeň a ostych z vlastného prejavu a farieb. Často musíte prekonať aj nepriazeň okolia, podceňovanie a výsmech. Nedať nič na také výroky, ako: "Rovnako to k ničomu nie je" alebo "Škoda času" a pod.. Nesmiete si sami hovoriť: "To nikdy nedokážem". Často práve tí, ktorí o svojich schopnostiach najviac pochybovali, nevedeli, že ich majú viac, ako tušili.

Najcennejším výsledkom výtvarnej činnosti nie je pekný obrázok, ale skúsenosti, ktoré získate.

Najhodnotnejšie je to, čo už viete. Na dosiahnutie takého cieľa musíte veľa riskovať a skúšať mnoho spôsobov, ako na to. Nehovorte si, že ste na to už starí. Vek v umení nerozhoduje. A neuspokojte sa s málom, alebo s priemernosťou. Ako krásne to povedal Beethoven: "Umenie od nás chce, aby sme nezostali stáť". To znamená, že sa stále musíme učiť, rozširovať svoj obzor a snažiť sa stále o dokonalejšie a pravdivejšie zobrazenie života.

Každé umenie si vyžaduje čas, usilovnosť a trpezlivosť.

Nadanie samo o sebe nestačí. Pracujte vytrvalo a pravidelne. Rozhodne nie je správne len kopírovať pohľadnice alebo reprodukcie. K vlastnému výtvarnému prejavu, ktorý má jedine význam, môžete sa dostať len postupným zdolávaním a prekonávaním prekážok.Nepochybujem o tom, že všetko, čo kreslíte, kreslíte s nadšením, láskou a s citom. Nemá predsa zmysel len tak naprázdno čmárať. Na to je naozaj škoda času. A ešte niečo dôležité je potrebné si zapamätať hneď na začiatku: nikdy sa neponáhľajte!

Začať sa musí od začiatku a pustiť sa do práce bez ohľadu na prekážky.

Prekonávanie prekážok podnecuje túžbu dostať sa ďalej, to znamená bližšie k umeniu. Hovorí sa síce, že čo raz viete, už vám nikto nevezme, ale v umení to tak celkom neplatí. Spomeňte na slová antického majstra Apella: "Ani deň bez čiary". To znamená, že v cvičení musí byť určitý poriadok, systém, ale tiež to, že naučené je dobre si občas zopakovať.

Kresba ešte viac ako maľba prezrádza rukopis a temperament tvorcu.

Ako grafológia pomáha objasniť niektoré zvláštnosti a rysy charakteru pisateľa, tak môžeme touto metódou preniknúť až k jadru tvorby. Pri pohľade na niektorú kresbu sa nám zdá na prvý pohľad, že je ťažká alebo ľahká, náladová alebo nervózna. Tvorba je zároveň výrazom radosti z tvorenia; vyžaduje určitú zvedavosť, túžbu objavovať nové motívy, nový výraz a výrazové prostriedky, vlastný výtvarný jazyk.


 

ZÁKLADY KRESLENIA PODĽA SKUTOČNOSTI


1. Skúmanie zobrazovaného predmetu

Zobrazovaný predmet je nevyhnutné prezrieť so všetkých strán. Pritom je dôležité objasnenie si jeho tvaru, prípadne ak ide o zložitejší predmet, predstaviť si ho rozložený na základné jednoduché tvary, z ktorých sa skladá, alebo ktoré ho obaľujú. Len tak možno nakresliť správny obraz predmetu.

2. Voľba stanovišťa

Pri voľbe stanovišťa treba dbať na to, aby pohľad na zobrazovaný predmet bol čo najcharakteristickejší. Priečna poloha predmetu nieje vždy vhodná, lebo nevidieť pri nej dosť názorne všetky jeho rozmery. Vhodnejšia je nárožná poloha zobrazovaného predmetu, pri ktorej sa treba vyhýbať tzv. mŕtvej perspektíve, tj. zobrazovaniu, pri ktorom na seba kolmé vodorovné hrany predmetu ubiehajú pod rovnakým uhlom. Pritom je vhodné voliť taký odstup, aby sa rovnal násobku až štvornásobku največšieho rozmeru predmetu.Pozornosť venujeme výberu stanovišťa, pričom sa nesmie brať do úvahy pohodlie pri kreslení.

3. Voľba horizontu

Na názornosť zobrazenia predmetu má vplyv výška horizontu. Ešte pred začatím kreslenia treba určiť správnu polohu horizontu vzhľadom na zobrazovaný predmet. Správnu polohu horizontu zistíme tak, že vo výške očí vedieme myslenú vodorovnú rovinu, ktorá zobrazovaný predmet alebo pretína, alebo ide nad ním, resp. pod ním.

4. Voľba veľkosti obrazu

Veľkosť obrazu predmetu závisí predovšetkým od veľkosti použitého papiera. Podľa toho či prevládajú výškové, alebo šírkové rozmery predmetu (objektu), rozhodneme sa pre voľbu papiera (na výšku, alebo na šírku). Je dôležité, aby obraz bol úmerný rozmerom výkresu a aby bol na jeho ploche správne umiestnený.

5.Pomocný obrazec

Prv než začneme kresliť vlastný predmet, nakreslíme si pomocný obrazec- obrys kresleného predmetu. Získame ho tak, že spojíme význačné body na obryse predmetu, pri kreslení ktorého zisťujeme príslušné úsečky, vzdialenosti, alebo uhly odhadom, tzv. vizírovaním. Na výkres ich nanášame v príslušnom (násobnom) zvečšení, alebo zmenšení.

6. Premeriavanie vzdialeností a uhlov

Trojrozmerný predmet (objekt) začneme zakreslovať do pomocného obrazca. Pri kreslení a zameriavaní vzdialeností a uhlov nesmieme meniť polohu hlavy (oka). Vizírovacie pomôcky pritom treba držať v natiahnutej ruke a v polohe, ktorá zodpovedá polohe priečelnej roviny (večšinou zvisle). Namerané vzdialenosti nanášame na výkres v príslušnom zvečšení a uhly nanášame bez zmeny.

7.Postup pri kreslení

Pri kreslení podla skutočnosti treba dodržiavať zásadu, že sa musia nakresliť najprv celkové obrysy zobrazovaného objektu a na koniec detaily. Prí kreslení základných geometrických tvarov modelu, alebo objektu dopľňame aj ich neviditeľné časti a to tak, ako pri kreslení podľa predstavy. Pri kreslení postupujeme etapovite, a to od všeobecného smerom ku konkrétnemu.


 

KRESLENIE PODĽA MODELOV A SKUTOČNOSTI S APLIKÁCIOU TECHNÍK


Lineárna (obrysová kresba) vypracovaná podľa pravidiel s predchádzajúcej kapitoly, je základom na daľšie, úplnejšie vyjadrenie pozorovanej skutočnosti. Vzdušná perspektíva, ktorú budeme v kresbe a maľovaní uplatňovať na vyjadrenie hĺbky priestoru, závisí predovšetkým od týchto poznatkov:

1- Najostrejšie videné a teda najpodrobnejšie a najpresnejšie nakreslíme tie časti, ktoré sú v centre pozorovania, tj. v hlavnom bode a jeho okolí. S pribúdaním vzdialenosti od hlavného bodu sa ostrosť a presnosť obrazu zmenšujú.

2- Veci v popredí pozorujeme a kreslíme výraznejšie a intenzívnejšie.Výraznosti a intenzity do hĺbky ubúda.

3- Telesá, objekty v exteriéry a interiéri a ich jednotlivé časti sa budú podľa druhu štruktúry a farby plôch a intenzity osvetlenia javiť rôzne.


>> Kontakt, Prihlásenie